Moja mila Syria
Pedaloval som a pritom som sa nevedel vynadivat na tie ich "dialnice", kde sa kazdu chvilu na vas ruti nieco z protismeru, ziadne exity, smetisko okolo celej cesty, totalna spina a prach... jednoducho parada. Popri ceste same drevene ci platene chajdy, v ktorych kazdy nieco predava, fast foody - zacmudena piecka, na kt. tetuska pecie arabsky chlieb...Tato krajina ma taku atmosku... Moja cesta viedla dlhy cas popri mori az k mestu Tartus, kde som sa mal odklonit a popri libanonskej hranici to hnat do sucheho vnutrozemia. Rozhodol som sa vsak, ze sa este posledny krat okupem v mori, a tak som siel na "plaz", kt. bola na europske pomery dost katastrofalna, ale svojim sposobom nadherna a voda bola tiez fantasticka. Po kupani som si dal hadicovu sprsku, bo bola to "sukromna plaz" a este asi 3 hodiny zostal kecat so vsetkymi ludmi vokol. Bolo to uplne super, lebo tu sa nikto necuduje, ze spavam pod holym nebom alebo pod stanom. Tu to robia vsetci, spia vedla cesty v svojich bezdverovych obchodikoch, pohoda jujce. Nikto mi nehovoril, ze to je nebezpecne, alebo ze sa mi moze nieco stat. Tato krajina je absolut bezpecna, vobec sa tu nekradne, ludia si ani nezamikaju auta, predavac si z obchodu pokojne odbehne domov zdriemnut a nemusi sa obavat, ze po obednajsom chrupiku bude polovica tovaru z obchodu fuc. Uplne iny svet ako ten nas.
Takto opity syrskou dokonalostou sa mi konecne podarilo nasadnut na bike a pokracovat v ceste. Myslienky som mal stale plne nadsenia zo Syrie a vobec mi nevadilo, ze som od 1. fast foodu - falafel v Lattakii, kadil ako Lojzo. V tomto "priopitom" stave ma obehlo jedno auto, zastavilo a vysiel z neho usmievany chlapik s mapou v ruke. Spolu s jeho priatelkou ma zastavovali a ja som vdacne zastavil. Pytali sa na cestu do Turecka a ja som im s velkou hrdostou a radostou poukazoval vsetky moznosti. Kedze som sa nikam neponahlal, dali sme sa do dalsich reci. Ked chlapik zistil, ze som zo Slovenska, tak ma od radosti vybozkaval, bo on je Rus, a teda sme bratia. Jeho priatelka bola z Bulharska a prave sa vracali z Libanonu na sever. Drkotali sme o vselicom, o Ceskoslovensku, o nasej mene, zacal sa zaujimat, ake peniazky pouzivame a ci nemam nejake mince na ukazku, ze on je do toho blazon. A tak som vytiahol penazenku a zacal vytahovat slovensku drobac. Rusik bol fascinovany a tuzil vidiet aj ine bankovky. Nakoniec mi jeho labku strcil do penazenky a vytiahol vsetky bankovky. Trochu som sa zarazil, ale on sa iba zasmial a aj s jeho priatelkou ma ubezpecili, ze sa nemusim bat a chlapik mi kopku penazi napchal spat do penazenky. Daroval som mu 5 korunacku, reku ako pamiatku a pomalicky sme sa rozlucili. On ma dokonca roztlacil a mali z toho aj s jeho priatelkou totalnu sou. Ja tiez. Ale uz hned po 100 metroch som vytriezvel a prudko som zabrzdil, aby som skontroloval obsah penazenky. Vtedy mi to uz dochadzalo. V penazenke chybali iba 2 bankovky - sto dolarovka a dvadsat eurovka. Ako som mohol byt tak sprosto naivny. Bolo mi z toho blede, ale aj tak som sa nemohol zdrzat usmevu, aky som blby. Prave ma obiehali a s velkym nadsenim kyvali. Ja som si sadol na bike, aby som si este chvilu pohovel na tom lajnicku, ktore sa mi prave strcil pod nos a tiez aby som nemal cas na to, aby sa mi info o okradnuti nepretlacila az do uplneho vedomia. Ale po 50 metroch som dostal defekt a ja som sa musel oboma nohami dotknut zeme, aby som si uplne uvedemil, kolko naivity sa vo mne skryva. V strede dialnice otrcam cudzim ludom obsah svojej penazenky. Jooooj.... Na tejto mojej ceste som sa asi najviac obaval prave kradeze penazi. Aj to je mozno dovod, preco Boh chcel, aby som to okusil. Poviem vam, nikdy som si vsak nepredstavoval, ze to bude v takej pohodovej atmoske, dokonca s bozkami. A v konecnom dosledku, nevedno, ako by to dopadlo, keby som mu tie peniaze nedal sam dobrovolne. Neviem. K tomuto poviem uz iba tolko, ze som mal tazku noc.
Rano som si privstal a chcel spravit co najviac km, lebo sa mi zdalo, ze sa az privelmi hrabkam na jednom mieste. Dostal som sa po mesto Homs, kde sa uz zacala skutocna pust. Chcel som sa dostat az pred Damask, tak som dupal. Krajina bola nadherana a podmaniva. Nikdy som nevedel pochopit, preco ludia ziju v takych nehostinnych podmienkach. No pri pohlade na to tajomne nekonecno som pochopil. Prepacte, ze som nefotil, ale kazdych par metrov boli tabule s preciarknutym fotakom. Nechcel som riskovat. Po ceste nebolo vela osidleni a mne pomaly dochadzala voda. Vedel som, ze musim zamaknut, aby som nieco nasiel skor, ako pridem o poslednu kvapku. Predo mnou sa zrazu objavilo mile mestecko a tak som zisiel z neuveritelne zaprasenej dialnice a isiel hladat vodu. Hned na zaciatku mestecka na mna volali tetusky na opacnej strane cesty. Dost ma to prekvapilo, pretoze mieste konzervy zvacsa so mnou nechceli komunikovat vobec. Resp. nemohli, co vyplyva z ich kultury a tradicie. Zena sa nesmie rozpravat s cudzim muzom, ak sa najskor nespyta jej
manzela. Hned som to teda skrutil k nim a siel na skusy. Po angl. nevedeli ani zatat, ale pri pohlade na moje prazdne flase presne vedeli, co potrebujem. Zacali pobehovat a plnit moje flase. Dokonca priniesli aj 2 dalsie, v ktorych bola voda zamrznuta na lad. To bolo nieco! Dom vyzeral dost snobsky a ja som sa obaval, ze sa od niekadial vystrci muz tychto zeniciek a dostanem fajnu nakladacku. Muz skutocne prisiel. Vystupil z fajneho fara a bol obleceny v dlhom decentnom satoplasti. Privital ma krasnou anglictinou a pozval dnu. Ja pozvania prijimam vzdy a tak som vosiel do palaca. Uviedol ma do nadhernej haly s makkuckym kobercom, ktoru lemovalo xy nizuckych kresiel (sedenie takmer na zemi). Nakoniec to nebol ich manzel, ale brat, kt. zije vo Francuzsku a domov, do Syrie, chodi iba v lete, aby kukol, ako idu obchody. Po uvodnych oficialnych debatach nam tetusky nanosili na hlavach jedla a jedla a prestreli ho na zem. Pustili sme sa do bastenia a asmoska sa uvolnila. Nakoniec sme prekecali dlhe hodiny o kadecom, arabskej kulture, Iraku a USA, o Syrii, o Rumunsku - dokonca v rumuncine, bo chlapik studoval v Rumunsku. Vela hovoril o Islame a o sile moslimskych rodin, vdaka ktorym tu je viera stale ziva a ma neskutocnu silu. Hovoril mi o ich modleni a roznych praktikach. Hm, casto som videl, v danu hodinu, kedy sa maju modlit, odstaveny kamion na kraji cesty a za nim klanajuci sa sofer... Oni to beru fakt vazne.. Chlapik mi poradil aj istu dedinku, ktora sa vola Maalula a je takmera po ceste do Damasku. Vraj ju nesmiem obist, pretoze v nej ziju iba krestania a celej oblasti sa hovori po Aramejsky, teda v jazyku, v akom rozpraval Jezis. Tam som mal teda stravit najblizsiu noc. Poriadne nabasteny som sa rozlucil a pokracoval dalej. Cely obed som sice za dvoma dunami vykadil, ale nejak mi to nevadilo, lebo som si Syriu uplne uzival. K Maalule som prisiel uz fajne po tme, resp. k odbocne na toto mestecko. Z dialnice to bolo ete 7 km do kopca, lebo to bolo skalne mesto. Nemal som uz vela sil, ale nejak som citil, ze mam este zabojovat, lebo noclach v Maalule nebude urcite nahodny. Uz bolo vidiet rozsvietene mestecko, no ja som pocitil taku slabost, ze som uz nemohol ist ani o meter dalej. Baterkou som si posvietil vedla seba a zistil som, ze po mojej lavici je mala rovinka (co bolo vzacnostou) a hned som sa tam vydal. Zasiel som kusok hlbsie, ked tu predo mnou sa rozsvietila baterka a nejaky somrajuci chlapik sa mi snazil nieco vysvetlit. Oprel som si bicykel a podisiel som k nemu blizsie. Chlapik bol zjavne poriadne vytoceny a snazil sa ma vyhodit. Rozpraval iba po arabsky, ale to sa mu dalo rozumiet. O chvilu som aj pochopil preco. Mal tam odstavene svoje auto, za ktorym mal rozprestrenu piknikovu deku s dobrotami a - to je hlavne - s nejakou zienkou. Ja som sa mu snazil naznacit, ze som ich nechcel vyrusit, prisiel som sem len preto, aby som nasiel nejake miesto na spanie, a ze pokojne mozem ist hladat dalej. Chlapik este stale nieco frflal, ale uz inym tonom a uz mi naberal z ich dobrot a usadzal ma k nim na deku. Arabska pohostinnost nema hranic. Najskor na mna iba nemo pozerali ako dlavim a ja som si pripadal dost hlupo, ale neskor sme sa predsa len nejako rukami nohami pustili do debaty. Ani som nevedel, ako si nakoniec super pokecame. Posedel som dost dlho a vela sa aj dozvedel. Vedel som,ze mam prist prave na toto miesto, aby som sa stretol s tymito ludmi. Chlapik mi povedal, ze jeho zena zomrela a toto je jeho dalsia zena. Bola to velmi prijemna pani, ktora uz mala blizko 40. Chlapik mal 57 a dve deti. Pisem o tom tak podrobne, lebo som im nieco slubil, k splneniu coho mi musite pomoct aj vy. Zenicka sa rozrozpravala (po arabsky:), ze ona nema dieta a velmi rada by ho mala. Aj na toto miesto prisli prave preto, aby prosili Allaha, aby im pozehnal dieta. Ja som im povedal, ze som krestan a budem sa za to tiaz modlit, a ze mam velmi vela fajn kamaratov, ktori sa za to tiez radi pomodlia. Tak ta prosim, najdi si teraz chvilku casu a pomodli sa za: Mustafa Yunes a jeho zienku Navalzabub, aby im Pan pozehnal dieta............................................................................................................................
..................................................................................................................vdaka......
Po veceri som doniesol nejake keksy a melon, ktory mi po ceste darovali. Ten mi vsak nedovolili nacat, lebo vytiahli svoj. Keksy taktiez nechceli prijat, ze mne sa zidu viac, ale nakoniec som ich ukecal na jedny, ktore som mal este z Turecka. Potom som sa pobral spat pod sirak obdalec.
Rano som siel do Maaluly, kde som stihol kusok pravoslavnej omse, kar, kecacku s mladymi, vela aramejciny a jedno dievca mi dokonca nahovorilo na diktafon Otce nas a zopar piesni v aramejcine. Odtial som sa pobral do Damasku. Bol piatok, a teda pre moslimov take nieco, ako nasa nedela. Prisiel som na hlavny bazar k uplnemu centru a nasiel otvoreny jediny obchodik. Tak som si nechal bicykel a siel pozerat pamiatky. Chlapik v obchode mi prizvukoval, aby som neprisiel neskor ako o 18:00, lebo vtedy zatvori a otvori az o 2 dni. Ja som mu veselo povedal, ze o siestej by som bol uz rad na ceste k jordanskej hranici, od ktorej je Damaskus vzdialeny 110 km, a odcvalal som do najvacsej, najstarsej a najkrajsej mesity na celom svete, v ktorej je ulozena aj hlava Jana Krstitela. Je to miesto kde sa schadzaju moslimovia a rovnako aj krestania. Nic krestanske som v nej vsak nenasiel, dokonca ani miesto, kde je Jan Krstitel a uz vobec nie niekoho, kto by mi rozumel, co hladam (aj ked ludia boli velmi mili). Po hodinke bludenia na mna prisla nejaka necakana unava alebo ako to nazvat a uplne ma odrovnala. Nevedel som, ci to mam zo slnka, lebo neskutocne pieklo, ale citil som sa ako otraveny. Mozno to bol aj dosledok stvordnovej hnacky. Nedokazal som sa ani udrzat na nohach a tak som sa vystrel na makkom koberci v obrovskej mesite a hladal silu, az kym som nezaspal. Vedel som, ze z obhliadky mesta uz nebude nic, lebo som sa nevladal ani pohnut. Ledva som zvladol dal budik na mobile na 17, aby som neprepasol zaverecnu v obchode. Zalomil som ako drevo, hoc moslimovia vokol spievali, ujukali a klanali sa. Nic ma nezaujimalo, ani chlapik, kt. ma prisiel zopar krat vyhnat. Neskor som si uvedomil, ze ani neviem, ci som vobec spal, pretoze si celkom jasne pamatam na mnozstvo rozhovorov, kt. som viedol s ludmi, kt. sa pri mne pristavovali. Rozpraval som sa s chlapikom z Golanskych vysin, ktory musel utiect aj s rodinou, aby ho Izraelcania nezabili, hovoril som s Palestincanom, ktory bol taktiez na uteku. Zhromazdilo sa okolo mna vela ludi, ktori mi rozpravali o vztahoch s Izraelom a ako im strpcuje zivot. Nebol som vtedy v stave velmi vnimat, ale teraz si na to jasne spominam. Nechapal som, preco mi rozpravaju o Izraeli, ved predsa nikto nevie, ze tam chcem ist, ale viem, ze to velmi umocnovalo celu atmosferu a ze to bol akoby posledny kliniec do rakvy, ktoru mi do mesity niesli.
Budik som pocul velmi jasne, ale sila sa mi este stale nevratila a ja som sa nedokazal postavit a nedokazal som ani realne mysliet. Bolo asi 17:30 ked sa mi podarilo vstat, vyzliect si suknu, do ktorej ma navliekli pred vstupom do mesity a zacal sa pomaly vliect smerom k obchodu. Nebolo to daleko. Prisiel som tam 17:45, ale obchod uz bol zatvoreny. Ani som nevedel, ktory to presne bol, lebo vsetky boli zatiahnute rovnakymi rolldoormi a bolo ich tam stovky. Bezradne som sa posadil na obrubnik a s hlavou v rukach som pocul, ze ku mne niekto bezi. Nejaky chalani mi prisli povedat, ze obchod museli zatvorit, pretoze sla policia, a v Syrii je trestne predavat v piatok. Pomaly som podisiel blizsie k obchodu a zacul som zvnutra nejake hlasy. Zufalo som zaklopat a dvere sa o chvilu napoly otvorili a mna vtiahli dnu. Vysvetlili mi, ze teraz si bike zobrat nemozem, lebo vsade je plno policajtov. Tak som si sadol a "relaxoval". Asi po hodinke sa mi odtial podarilo dostat. Ale iba z obchodu, lebo dalej som ist nevladal. Opat som si sadol na chodnik a cakal, kym budem schopny zivota. Presedel som tam asi 2 hodiny a rozpraval sa s mnozstvom ludi, lebo syrcania vas nenechaju len tak sediet a hladiet do blba. Povedal by som, ze ma udrziavali pri vedomi. Bazarom sa prehnal obrovsku sprievod Indov. Boli ich stovky, mozno tisice. Hromovym hlasom spievali v dlziznom krytom bazare a trvalo dobru polhodinu, kym sa dostali az ku mne. Isla z nich neuveritelna agresivita, boli do pol pasa vyzleceni a dlanami sa trieskali do hrude za staleho hromoveho spevu. Prave som sa rozpraval s dalsim uslym Palestincanom a mne sa ta agresivita zacala miesat s Izraelom a so vsetkymi nepokojmi, ktore tu vladnu a citil som sa este bezmocnejsie a viac strateny. Sprievod presiel a zobral so sebou aj trochu tej temnoty, ktora niekde nado mnou poletovala. Nasiel som silu vstat a povedla bicykla vyjst z trznice do nocneho Damasku, kde sa v spleti arabskych napisov neda zorientovat. Mojou najvacsou tuzbou bolo najst nejake miesto na prespanie. Keby som bol v OK uvazovani, najdem 1. hotel, nech to stoji, co to stoji. No vtedy som sa zo vsetkych sil snazil dostat z mesta. Vedel som, ze pred tym musim nieco zjest, aby sa mi vratila sila. Odchytil ma jeden chlapik, ktory videl, ze nie som celkom OK a odprevadil ma asi kilometer na miesto, kde sa dalo najest. Bol predsa piatok a vsetko zatvorene. Dal som peniaze a sadol si na obrubnik. Doniesol mi nejake jedlo a pepsinu. Ked som to zjedol, pocitil som, ze uz zacinam byt viac OK, ale zaroven fajne vrty v zaludku. Zacali sme dumat nad mapou, ako sa dostat z mesta, ale oni mapy citat nevedia a uz vobec nie v latinke. No, ani to tu nejdem vsetko popisovat, lebo je to este velmi dlhy pribeh. Pravda je taka, ze ked som sa dostal z mesta, bol som opat pri triezvom uvazovani a uplne pri sile, rovnako, ako ked som prisiel do Damasku. Dodnes nechapem, co ma tak opantalo a chytilo do zovretia, ale som presvedceny, ze to nebola iba unava ci slnko. Je to nieco, co si neviem vysvetlit. Damaskus som prezil dost netradicne, ale prezil. A som za to vdacny. Boh ma tu tiez vela naucil. Ak to niekto z vas dokazal citat az potialto, tak vam poviem, ze mate poriadnu trpezlivost. Nejak som sa rozkecal. To co som pisal o Damasku, asi to vyznieva dost brutalne. Povodne som vam o tom ani nechcel pisat, aby ste si nemysleli, ze tu prezivam nejake galeje. Vobec nie. Pisem vam o tom preto, lebo chcem byt pred vami v pravde. To, ze sa nejake chvile musia odtrpiet, to je normalne, aj ked by sa im clovek radsej vyhol. No nemyslite si, radost z cesty ma neopustila a mam ju coraz vacsiu.
Tak uz iba poviem, ze za Damaskom som to oprel vedla cesty, stan som uz nestaval, na tom pustnom prachu sa spi celkom dobre. Rano som sa zobudil celkom v pohode a vydal sa na jordansku hranicu, plny dojmov a pozitivnych zazitkov.
Uz je pol piatej nad ranom a z mesit jordanskeho Ammanu sa na plne pecky ozyvaju spevy moslimskych modlitieb a volaju ludi do chramu. Je to neskutocne. Keby som vas sem aspon na chvilu mohol preniest...
Komentáře
Přehled komentářů
Kapor ! Nekakaj ma ! Trochu sa šetri ako odborníkovi mi neušlo, že si bol totálne dehydrovaný a určite si mal aj teplotu.Buď rád, že si neodpadol...Ak máš endiaron alebo niečo podobné tak si daj tabletku lebo sa "vyserieš"/pardón/ z podoby !!! Si tam sám, musísš sa starať sám o seba tak sa podľa toho správaj. Keď treba oddychovať tak musíš !Lebo sa Ti to tak či tak vráti.
Toto celé je o tom že sa o Teba bojím aj keď viem že si žila.Ľudské sily nie sú nevyčerpateľné, a Ty tam predsa chceš /a aj DOMOV/ doraziť - NIE !?
Trochu sa šetri !!!
(cyklobrat, 6. 8. 2007 11:20)